Po chodbách chodím ako živá mŕtvola. Bez duše, len telo. Prídem do izby, okolo mňa nikto. Ticho, samota... Snažím sa niečo urobiť, kým nezazvoní, len aby si ma niekto všimol. Nikto nič... NEVŠÍMAVOSŤ. Kričím, nikto ma nepočuje. Asi bez zvuku... Chcem ísť domov, do tepla, kde je vzduch aj pre mňa. Tu mám ústa zavreté, na kľúčik, aby som niekomu nevdýchla aj jeho kyslík.
Bojím sa niečo povedať, neusmievam sa, plačem bez sĺz. Chcem, aby ma z tohto niekto vyslobodil, no nikto tu nie je. Nikto pre mňa...
Žiadna cesta späť. Cítim tlak stien, pomaly sa zafarbujú do čierna, nič nevidím. Tma. Čakám na svetlo, žiadne neprichádza. Z druhej strany tej veľkej tmavej steny počujem hlasný smiech (prenikavý a silený). Nikto si nič nevšimol. Len mňa utláčajú všetky svetové strany. Ruky mám zviazané, no tvária sa iní, že majú...
Mám strach, možno z tej večnej tmy, možno z toho, že opäť raz uvidím slnko. Zmierenie? Pomalé...
