Počujem zvuky.
Trebárs, keď sa vývrtka zavŕta do korkového štupľu a po chvíle príde ten zvuk! Jedinečné. V hlave mi víri kopec otázok...
Možno, že aj ja sama si raz dovolím otvoriť fľašu vína a napäto budem počúvať ten zvuk. Neviem či sa odvážim.
Nerada stúpam po nepostúpanom.
No i ja mám niekedy chúťky spraviť neplechu. Vyzváňať všetkým naraz vo vchode, zobrať si von balóny s vodou a hádzať do trávy, kričať po meste alebo zdraviť sa úplne cudzím ľuďom. No niekedy ani nevychádzam. Strach mi zväzuje ruky. Bolí ma to, občas plačem. No potom si spomeniem, že chcem počuť ešte veľa zvukov, ktoré v sebe niečo majú. Niečo neobvyklé.
Túlam sa a objavujem...
Behanie po mokrej tráve je tiež fajn. Kĺžem sa. Zvuky ma stále sprevádzajú.
No čo keď si budem musieť raz napevno uviazať tenisky? Čo potom? Bude o jeden zvuk menej? To aby som našla ďalšie dva.
